Marcin Mierzicki (1973) je absolvent Fakulty maľby a sochárstva Akadémie krásnych umení vo Vroclave. Venuje sa maľbe, videu, tvorí inštalácie a objekty s využitím zvuku. Realizuje projekty, ktoré svojou štruktúrou provokujú interaktivitu a sú založené na činnostiach v procese. V rokoch 2006 a 2011 získal štipendium Ministra kultúry a národného dedičstva.

Vo svojej tvorbe sa sústreďuje na veľmi rôznorodé objekty, či už pracuje s hotovými predmetmi, alebo si ich vytvára sám. Odlišujú sa svojou stavbou, materiálmi, veľkosťou a svojím vzťahom k okolitému priestoru. Výstavu totiž vždy prispôsobí aktuálnym podmienkam. Na jednej strane je preto ťažké nájsť spoločného menovateľa jeho prác a jednoznačne zaradiť jeho tvorbu, na druhej strane však každá jeho výstava môže byť vnímaná ako neopakovateľný originál.

 

Umenie Marcina Mierzického

Narábanie s objektmi, hotovými alebo vlastnoručne vyrobenými, je podstatná časť umeleckej činnosti Marcina Mierzického. Každý z nich je iný – líšia sa mierkou, materiálom, z ktorého sú vyrobené, vzťahom k okoliu. Záľuba v zohľadňovaní konkrétneho prostredia v tvorení umeleckých diel spôsobuje, že práce sa zhmotňujú v rytme ďalších a ďalších výstav s rôznymi hlavnými myšlienkami, napriek tomu, že väčšina z nich začína svoj život ako náčrt alebo poznámka v umelcovom skicári. Nájsť spoločného menovateľa všetkých prác (alebo aspoň ich väčšiny) je úloha krkolomná. Možno je ním práve vytváranie istej logiky udalostí, vytváranie určitého spojiva medzi názvom práce, samotným objektom a divákom. Diela Marcina Mierzického neexistujú bez divákov. Takmer vždy sa ich zmysel vykryštalizuje až keď zaujmú svoje miesto v priestore. Niekedy je nevyhnutná intervencia zo strany diváka, musí empiricky zistiť „ako to funguje“. Takáto aktivácia diváka je súčasťou minimalistického prístupu k umeniu, ktorý našiel pokračovanie v trendoch ako process art, alebo site specific art a je prítomné aj v súčasnosti. Samozrejme, nie je to výlučná vlastnosť Mierzického umenia. Výnimočné je to, že skúmanie vlastnej intervencie v konkrétnom mieste vedie k postrehu, že dielo sa pred divákom zatvára, chce ho odstrašiť, znechutiť, zdezorientovať.

Ako príklad poslúži aj Darček – obrovská nákupná taška, ktorá priam pozýva nazrieť do nej a zistiť, čo sa v nej skrýva. To je však vzhľadom na jej výšku nemožné, takže divák musí odísť bez toho, aby uspokojil svoju zvedavosť, bez toho, aby ten titulný darček vlastne dostal.

Recepcia tohto aj ďalších diel je založená na dynamickej účasti, situácia je vytváraná postupne a angažovanie sa napokon vedie k rozčarovaniu. A práve rozčarovanie je ústrednou témou prác Marcina Mierzického. Ich minimalistická doslovnosť, ktorá nad analýzu s odstupom kladie skúsenosť čistého „tu a teraz“, korešponduje s povahou pocitu oklamania. Tento pocit totiž prichádza náhle, nie je výsledkom dlhej úvahy, ale okamžitou reakciou na to, čo sa v danom momente deje. Takže by sme mohli povedať, že Mierzicki týmto spôsobom vytvára svoju vlastnú estetiku prehry.

Sám umelec vraví, že sa venuje „lacnému moralizovaniu“. Tým, že vytvára objekty s chybou, akoby hovoril, že každý dobrý nápad a zaručený recept v sebe majú nejakú chybu. Jeho moralizovanie má v sebe až voltairovskú príchuť signalizujúcu, že nežijeme na tom najlepšom možnom svete.

V estetike prehry sa skrýva aj istá vízia umenia. Umelec vytvára hádankové diela, a z otázky „O čo tu ide?“ robí každodennú záležitosť. Nabudená zvedavosť a túžba po poznaní však nie sú uspokojené – práce nám nedávajú to, čo od nich očakávame, ale zanechávajú v nás pocit nenasýtenia a neistoty. Umenie Mierzického neponka divákom nič zo seba, nenavádza ho k hlbokej úvahe ani im nepomáha nájsť odstup. Ak bol existenciálny tragizmus často námetom umenia, alebo bol považovaný za faktor rozhodujúci o jeho hodnote či autenticite, obyčajne išlo o tragizmus autora. Tu sa umelec sám skrýva za hru, ktorú dielo hrá s divákom. Skúsenosť bola vytlačená mimo samotného diela, do sféry recepcie. A čo robí umelec? Určite sa vtedy smeje.

Maria Niemyjska

FaLang translation system by Faboba