BRATISLAVA – PRAHA

Československo ako štát ukončilo svoju existenciu

31. decembra 1992. Dodnes sú však tieto dve samostatné krajiny so sebou úzko prepojené. Na pozadí zmien v oboch štátoch sú zaujímavé najmä železnice. Ak sa pozrieme na používaný vozový park, zistíme, že lokomotívy v oboch krajinách sú prakticky také isté. Líšia sa iba detailmi náteru a značkami železničných prepravcov.

Na konci roku 2012, teda 20 rokov po rozdelení Československa, viedli nákladní prepravcovia ČD Cargo a ZSSK Cargo rozhovory o spojení oboch týchto národných nákladných prepravcov, a je možné, že k tomuto spojeniu príde v roku 2013. Týmto spôsobom v podobe železníc teda znovu ožije spoločný štát.

 

 

Už teraz je možné stretnúť ako osobné tak aj nákladné rušne z oboch krajín na celom území bývalého Československa – od hraníc Slovenska s Ukrajinou až po česko-nemecké hranice. Práca na tomto projekte je pokusom o zachytenie a nájdenie toho, čo ešte ostalo z uplynulej doby, a čo paralelne funguje v oboch krajinách.

Prvú časť projektu tvoria obrazy inšpirované lokomotívami, ktoré premávajú na trase Bratislava – Praha. Predmetmi prác sú najmä lokomotívy série 230/240 (tzv. Laminátka, známa lokomotíva, ktorú naprojektoval Otakar Diblík) využívané dodnes v oboch krajinách. Prvú časť výstavy dopĺňajú obrazy zrekonštruovaných staničných tabúľ. Sú to stopy systému vizuálnej identifikácie fungujúceho v minulom režime.

Druhú časť výstavy tvoria dve projekcie. Jedna z nich predstavuje železničnú trasu Bratislava – Brno – Pardubice – Praha vo forme videa z perspektívy rušňovodiča. Nie je to však autentická cesta – ide

o virtuálny výlet vlakovým simulátorom. Prechádzame cez stanice, ktoré sú počítačovo vytvorené,

a míňame renderované lokomotívy, samozrejme, všetko je založené na autentickej dokumentácii staníc a vozidiel. Doplnením tejto projekcie je predstavenie fotografií lokomotív, ktoré som sám odfotil. Tento krát ide

o fotografie skutočných vozidiel, presne tých exemplárov, ktorých klony stretávame počas virtuálnej cesty. Tu sa synteticky vyrobený svet nebezpečne približuje k tomu skutočnému.

Aj napriek tomu, že v projekte sú použité rôzne médiá, je to projekt homogénny: lokomotívu Laminátka

s číslom 230-078, ktorej počítačovú verziu môžeme zbadať počas virtuálneho prejazdu simulátorom cez stanicu Břeclav, uvidíme tiež na skutočnej fotografii, ktorú som odfotil v Břeclavi. Obraz „230-780“ je rekonštrukciou identifikačnej tabuľky práve z tejto lokomotívy.

Autor: Igor Przybylski

Igor Przybylski

Narodil sa v roku 1974 vo Varšave. Venuje sa maľbe, fotografii, tvorí filmy, robí performancie.

V rokoch 1997-2002 študoval na Fakulte maľby Akadémie krásnych umení vo Varšave, kde obhájil diplom v ateliéri prof. Jarosława Modzelewského. Býva vo Varšave, pracuje na svojej alma mater.

Už mnoho rokov sa dôsledne zaujíma o verejnú dopravu, očarili ho železnice, lokomotívy a autobusy. Przybylského koníček sa stal takmer jediným motívom jeho tvorby. Nie je náhoda, že jeho diplomová výstava s názvom Oblicza (Tváre) sa konala vo varšavskom Železničnom múzeu. Vytvoril taktiež grafické časti počítačového simulátora lokomotívy EU07. Najviac sa zaujíma o tie druhy a značky dopravných prostriedkov, ktorých sláva už pominula a oni sa pomaly vytrácajú z mestských ulíc. To pridáva jeho projektom závan nostalgie.

Przybylski vo svojich obrazoch umiestňuje detaily lokomotív a autobusov ako aj charakteristické časti železničných staníc (napr. Przylep, 2006). Niektoré sa menia na varovné tabule známe z koľajiska (napr. Pozor vlak, 2006). Náplňou obrazov, za ktoré získal Przybylski diplom, boli predné časti lokomotív (Tváre, 2002). Przybylski vie o nich takmer všetko. Motívy vlakov skladal dokonca z fľašových uzáverov (Intercity, 1999). V roku 2003 rozložil na stenu galérie ornament – tapetu, na ktorej vytvorenie použil okolo 10 000 lístkov mestskej dopravy (Verejná doprava).

Výstavy Igora Przybylského sa točia okolo témy, ktorú si umelec sám vyberie. Samozrejme musí ísť o tému súvisiacu s dopravou, napr. umelec predstavuje určitý typ lokomotívy alebo značku autobusu. Takú výstavu potom vytvárajú obrazy, cykly fotografií, projekcie, ba dokonca aj simulátory. V roku 2006 umelec premenil poznaňskú Galériu Pies na budovu železničného depa, keď namaľoval jej steny náležite vybranými farbami a umiestnil na ne obrazy – varovné tabule (Depo Poznaň).

Umelec organizuje tiež performancie, pričom vovádza verejnosť do sveta svojho nezvyčajného hobby. Niektoré z nich sa tiež týkajú maľby. V roku 2003 sa ujal vo varšavskej galérii Raster úlohy vlakového sprievodcu. V roku 2005 na tom istom mieste zabielil podobizeň lokomotívy, ktorá tam bola už skôr namaľovaná, a na stene nechal jedine jej sériové číslo (ET22-550).

Zdroj: culture.pl

Autor: Karol Sienkiewicz


 

FaLang translation system by Faboba