Výstava súčasnej poľskej maľby – Milanowski, Starowieyski, Wachowski
6. –30.9.2012
Bratislava, Dvorana, Nám. SNP 33

 

 

MILANOWSKI, STAROWIEYSKI, WACHOWSKI – MAĽBA

 

Traja maliari, ktorých obrazy tvoria túto výstavu, majú spoločné výtvarné zázemie. Vyštudovali Akadémiu výtvarných umení vo Varšave, rozvíjali sa v jej prostredí a svoju budúcnosť spojili s materskou Fakultou maľby, keďže pôsobia ako jej interní prednášajúci. Spája ich vek – všetci sa narodili v 70. rokoch 20. storočia. Nasledujúca charakteristika však poukazuje na značnú individualizáciu každého z nich.

Tomasz Milanowski pracuje so znakom kvetu a so symbolom slona, nevynímajúc organickú abstrakciu, ktorá je s nimi v príbuzenskom vzťahu. Detské, formálne nepevné, stručné, schematické a akoby grafické, no veľmi cielene znázorňovanie spojil s vážnosťou utvárania hustej matérie farby, štruktúrovanej precíznym gestom a koloristickou disciplínou. V jeho umení nachádza uplatnenie poetika prísneho výrazu, silnej expresie a formálnej brutality. Umelec sa zaujíma o súčasnú tematiku estetizácie kultúrneho a civilizačného prostredia, pozastavuje sa aj nad samotným javom samozrejmosti estetizmu. Úloha základných, konvenčných obrazových znakov a symbolov v kultúrnej obci, samozrejmých významov, emocionálnych kódov v medziľudskej komunikácii a pri utváraní vnútorného ľudského sveta, nachádza odzrkadlenie v každej z jeho malieb. Milanowski sa paralelne spolieha na neistotu a zákernosť zmyslov. Ľavá strana samozrejmosti, jej rub nie sú už vôbec samozrejme. Vďaka jednotlivej vnútornej stavbe tohto maliarstva môžeme preletieť cestu od čistého biologizmu k uvažovaniu na vysokej kultúrnej úrovni. Kolekcia kvetov smerovala v posledných rokoch k ilúzii čistého estetizmu. Tieto kvety „rozkvitli“. Zväčšili sa, doslovne podľahli znovuzrodeniu krásy. Organickosť nadobudla úroveň individuálneho expresívneho existencializmu a zovšeobecnenej diagnózy súčasnosti – rakoviny civilizácie.

Antoni Starowieyski pri maľbe figúr, zátišia alebo krajinky dáva na misky váh silové body formálnych napätí na platne. Pozná priestorový jazyk, podstatu abstrakcie, jej statiku a dynamiku – prekladá ich pre potreby vlastného maliarskeho sveta. Pri stretnutí s jeho maľbou, ako prvé prichádzajú na myseľ existenciálny nepokoj, chvenie a neistota. On však chápe maliarsku výpoveď ako úplnú rezignáciu, popretie vyjadrovania a deklaruje rozchod s expresívnym vyjadrovaním existencialistických situácií. Maliar tak zachytáva stav a zároveň ho znehybňuje pulzujúcou roztrasenou formou. Tento stav je iba základné odcudzenie, odcudzenosť všetkého od všetkého – všeobecné nebytie vo svojej koži. Jeho maľba je doslova vnútorne vsávajúca, hoci paradoxne – priestorová, plná vzduchu a úplne voľná. Naplno sa tu prejavuje askéza maliarskeho myslenia a kultúra očistenia. Používa konkrétnu priam útočnú farbu, ktorá však nikdy neznamená agresivitu – používa sa, keď to vyžaduje forma. Dodáva jej nenásilnú transcendenciu – nemaľuje sacrum expressis verbis, ale ho naznačuje. Buduje tiež abstrakt čistého estetického zážitku. Pre jeho tvorbu je charakteristická zrozumiteľnosť znakov, jasná a takmer transparentná forma, rozsvietenie ontickým a hieratickým svetlom.

 

Piotr Wachowski tvoril v skoršom období veľkoformátové vizualizácie procesov metamorfóz neznámych organizmov – zoomorficko-antropomorfických hybridov. Využíval na to technológie, ktoré sám vypracoval, a to fluorescenčné farby. Bola to zvláštna antropometria v patrajúcom a vivisekčnom prameni ultrafialového svetla. Verný možnostiam, aké poskytovala vlastná metóda, sa následne podujal na portrét Adolfa Hitlera, ktorého často zobrazoval s katolíckymi svätcami. Pravdy, postavy, hodnoty a významy začal umiestňovať v postmodernistickom konglomeráte, zapájať ich do eklektického širokého rozprávania. Obrazy zaľudnil postavami rôzneho pôvodu, ktoré pochádzali aj z predstáv masovej kultúry a každodennosti, a boli inštalované do neobvyklých situácií. Wachowski sa zaujíma o štandardizáciu masovej kultúry, jej antiintelektualizmus a s tým spojený existenciálny problém. Irónia, konfabulácia, história, legenda, náboženstvo, fantazmagória a cynizmus slúžia na posilnenie dramaturgie tejto maľby a na zvýšenie dôraznosti výsledného výrazu. Umelec dnes rozpráva svojimi maliarskymi prostriedkami o identite ľudskej existencie v každom z možných prístupov i zmyslov. Poukazuje na jej kondíciu v súvislosti so zmesou podmienok, kultúrnych a dejinných odkazov, prostredníctvom absurdnosti účasti v skutočnosti komunikovania a determinizmu života. Z viacerých uhlov sa pozerá na útlak a násilie, akému podliehame. Maliar si zachováva odstup k vyjadrovaným záležitostiam, ale nie je morálny relativista. Anekdota posilnená signalizačnou farbou je dokonale vyvážená čírou maliarskou prácou.

 

Magdalena Sołtys

FaLang translation system by Faboba